Príhovor otca nuncia k sviatku M. Ward

27.01.2014 21:26

Príhovor pána apoštolského nuncia Sestrám Congregatio Iesu počas ich stretnutia na apoštolskej nunciatúre v rámci „Týždňa Márie Wardovej“

25. január 2014

 

Milé Sestry,

Som veľmi rád, že vás môžem dnes privítať tu, na apoštolskej nunciatúre, a sláviť spolu s vami svätú omšu počas stretnutia, ktoré vaša Kongregácia každoročne v mesiaci január koná pri príležitosti „Týždňa Márie Wardovej“: týždňa, ktorý vám pripomína, že táto vaša zakladateľka v tomto mesiaci prišla na tento svet i odišla do večnosti. 

Pri tejto milej príležitosti by som nielen vám, ktoré ste tu, ale aj všetkým ostatným sestrám vašej provincie, odovzdal pozdrav a apoštolské požehnanie Svätého Otca Františka, a aj vás pozývam k modlitbe zaňho a za jeho úrad apoštola Petra, aby poslanie, ktoré mu bolo Kristom zverené, vykonával odvážne a v duchu viery, pre dobro všetkých ľudí.

Dnes si Cirkev pripomína obrátenie svätého Pavla, veľkého apoštola pohanov, ktorým skrze jeho misijné pôsobenie bol daný veľký dar viery.

V prvom čítaní sme počuli o udalosti pri Damašku, ktorá tak radikálne zmenila jeho život, kedže mu pomohla nájsť v Kristovi naplnenie Zákona, ktorému dovtedy ako Žid tak horlivo slúžil. Tam, pred bránami mesta, ho Ježiš mocne zasiahol svojou milosťou, pretože ho potreboval za apoštola a neúnavného hlásateľa svojej Radostnej zvesti, a to najmä medzi pohanskými národmi.

A Skutky apoštolské nám aj opisujú, s akým nadšením to Pavol robil. Tak, ako sám spoznal Krista, veľmi chcel, aby ho spoznali aj iní: a ohlasoval Ho napriek utrpeniu, tažkostiam a krížom rôzneho druhu. Považoval za veľký dar veriť v Toho, ktorý pre spásu všetkých neváhal dať seba samého. A pre vernosť Kristovi nakoniec zaplatil aj tú najvyššiu cenu, cenu života, prijímajúc veniec mučeníckej smrti.

V dnešnom evanjeliu sme zas počuli, ako Ježiš posiela svojich apoštolov do celého sveta, aby ohlasovali posolstvo spásy. Takto boli povolaní k základnému poslaniu Cirkvi, ktorým je šírenie Kristovej pravdy, aby sa pravda mohla stať svetlom pre ľudí. Ako vieme, aj ich postihol rovnaký osud, ako svätého Pavla: po tom, ako napnili svoje poslanie, aj oni – takmer do jedného – zomreli mučeníckou smrťou, vyliali svoju krv a takto vydali svedectvo o pravde, ktorou je sám Kristus.

Takýmto svedkom sa však človek nemôže stať bez Božej milosti. Je to Boh, kto ho povoláva, hoc aj na ťažkú úlohu, dotýkajúc sa - takým, či onakým spôsobom - jeho srdca. Takto sa Ježiš dotkol svojich apoštolov, keď každému z nich povedal: „poď za mnou“. A oni ho uposlúchli. Počúvli aj jeho misijný príkaz, o ktorom hovorí dnešné evanjelium. Podobne pred bránami Damašku sa Ježiš dotkol aj Šavla. A vďaka tomu, že Krista uposlúchol, mohli aj pohanské národy počuť Jeho Blahozvesť a prijať ju. 

Milované sestry,

Svätý Pavol a apoštoli zvestovali Krista pred 2000 rokmi. Môžeme si položiť otázku, kto to má robiť dnes? A odpoveď: ma to robiť Cirkev, ktorej súčasťou sme aj my. A každý z nás to má robiť spôsobom, ku ktorému ho Boh povolal: biskup ako biskup, kňaz ako kňaz, laik ako laik. Vy, milé sestry, ste povolané ohlasovať Krista špecifickým spôsobom: ako zasvätené osoby, dávajúc sa na službu Cirkvi tak, ako vám to určujú vaše rehoľné Konštitúcie a normy.

Zasvätený život vždy bol a stále je považovaný za vzácny drahokam, ktorý výrazným spôsobom napomáhal misijnému poslaniu Cirkvi. Totiž tí, ktorí sú k nemu povolaní, vydávajú pred týmto svetom jedinečné svedectvo o veciach týkajúcich sa každého človeka a teda o zmysle jeho života či o jeho povolaní pre večnosť.

Aby ste sa aj vy mohli stať takým svedectvom, je potrebné, aby ste živili v sebe tú istú vrúcnu lásku ku Kristovi, akou horeli Ježišovi apoštoli, či svätý Pavol, alebo aj vaša zakladateľka Mária Wardová. Treba  Krista milovať, treba sa naňho upierať, a tak si nechať svoje srdce formovať jeho Svätým Duchom.

A toto sa nedá dosiahnúť ináč, než tak, že sa o to budete denno-denne usilovať, ba viac: denno-denne sa doslova obracať v srdci, nechávajúc sa dotknúť Božou milosťou, ako nám to dnes pripomína svätý Pavol. Veru, milované sestry, máte vždy nanovo a neúnavne opakovať svoje „áno“, ktoré ste povedali Ježišovi v deň svojích rehoľných sľubov.

Iba takto dokážete odolávať ťažkostiam, ktoré zasvätený život prináša. Aké sú to ťažkosti? Ako príklad môžeme uviesť samotný život v spoločenskve. Vieme, že v rehoľnej komunite sa stretávajú ľudia rôznych pováh. To je neraz príčinou mnohých neporozumení, napätí, niekedy až nevraživosti. Dôsledkom môže byť, že sa oslabí sila svedectva, ktoré zasvätený život má vydávať.

Preto je potrebné, aby ste sa medzi sebou usilovali o vzájomnú jednotu. Aj keď to nie je ľahké, jednako je to možné. Áno, s istotou môžeme povedať, že s pomocou Božej milosti sa dá všetko. Dokonca aj vytvárať jednotu medzi ľuďmi rôznych pováh, túžob, sklonov a podobne.

Ďalšou rehoľnému životu vlastnou skutočnosťou, ktorá sa môže javiť ako ťažkosť, je napríklad poslušnosť.  Poslušnosť voči predstaveným je čímsi podstatným v živote zasvätených osôb. V duchu viery sa totiž na nich dívame, ako na tých, cez ktorých nám Boh zjavuje svoju vôľu. A keďže rehoľný život nie je oddelený od celku života Cirkvi - naopak, je jej súčasťou, potom máme byť poslušní aj Cirkvi samotnej, jej Učiteľskému úradu, Svätému Otcovi a biskupom, ktorí z Božieho ustanovenia sú strážcami viery a Božej pravdy.

Už vaša zakladateľka Mária Wardová, keď vo svojom Institutum pojednáva o službe, hovorí, že táto služba sa má vykonávať vo vernej poslušnosti voči Svätému Otcovi a chcela, aby sa jej nasledovníčky okrem troch klasických sľubov zaviazali ešte ďalším – sľubom poslušnosti voči Kristovmu námestníkovi (por. bod 3). Tu je odpoveď na otázku, prečo bol váš rehoľný Inštitút v celej svojej histórii tak verný Cirkvi a jeho viditeľnej hlave.

V tejto súvislosti by som sa vám rád poďakoval za službu, ktorú vaša provincia prostredníctvom komunity tunajších sestier koná pre túto pápežskú ustanovizeň, pre Apoštolskú nuncitúru. Robia to skutočne s láskou a veľkou obetavosťou. Aj toto je prejav vašej oddanosti Cirkvi a najmä Svätému Otcovi.

Zdieľajúc spolu s vami, milé sestry, radosť dnešného dňa, vám želám, aby sa vaša rehoľná rodina i naďalej rozrastala a aby ste aj v budúcnosti mohli byť platnou súčasťou života Cirkvi a jej poslania.

Prajem vám ešte požehnaný ďalší priebeh tohto stretnutia a všetkým vám ďakujem za svedectvo, ktoré vydávate vo svojích komunitách, v Cirkvi i pred týmto svetom.

Amen.