Cesta za Mary Ward

Cesta za Mary Ward

Piatok, 30. január 2015, bol dňom, aký sa v Bratislave často neopakuje – intenzívne sneženie síce vytvorilo nádhernú bielu atmosféru, no už od rána zablokovalo, či aspoň výrazne obmedzilo dopravu všetkého druhu. Práve v tento deň, vo výročný deň narodenia pre nebo Angličanky Mary Ward, zakladateľky Congregatio Jesu (CJ), sme sa mali na pozvanie tamojších sestier vybrať do Mníchova po jej stopách. V skutočnosti sme sa najskôr chystali na cestu opačným smerom než akú podnikla anglická pútnička – ona totiž na ceste z Mníchova cez Viedeň dňa 14. marca 1628 dosiahla najvýchodnejší bod svojich rozsiahlych ciest, vtedajší Pressburg, aby tu na pozvanie kardinála Pázmánya založila rehoľný dom a školu pre dievčatá. V atmosfére snehovej fujavice sme si veľmi dobre spomenuli na Máriin peší prechod cez zasnežené Alpy, a niektorí z nás si ho vďaka zablokovanej doprave aspoň čiastočne pripomenuli aj na vlastnej koži. Dostať sa z rôznych končín Bratislavy na železničnú stanicu po vlastných bolo skutočne komplikované, nakoniec sme sa predsa všetci šťastne stretli a naša cesta mohla započať. Prechádzajúc cez Viedeň, Linz a Salzburg náš vlak bezpečne dorazil do hlavného mesta nemeckého spolkového štátu Bavorsko, kde nás čakali dve sestry CJ – jednou z nich bola sestra Beatrix, tohto času predstavená domu v MníchoveNymphenburgu, ktorú sme mali to potešenie spoznať na našich spoločných akciách na Slovensku v rokoch 2009 a 2010. Od roku 2009, teda od letného týždňa aj s účasťou sestry Beatrix, sa datuje história nášho spoločenstva, ktoré naďalej existuje i vďaka obetavej angažovanosti sestry Ľubomíry. Ľubomíra prirodzene do Mníchova cestovala s nami a nezanedbateľnou mierou sa podieľala i na umožnení celej tejto cesty. V dome v Mníchove-Nymphenburgu, ktorý svoje meno odvodzuje od susednej budovy, zámku Nymphenburg, letného sídla bavorských kurfirstov, bývajú prevažne staršie sestry. Hneď vedľa sa nachádza gymnázium Mary Ward, jedna z najlepších škôl svojho druhu v Bavorsku. My sme však bývali v susednom St. Omer Haus, pomenovanom podľa mesta Saint-Omer v dnešnom Francúzsku, kde Mary Ward strávila istý čas v kláštore klarisiek predtým, než objavila povolanie založiť novú rehoľu, reagujúcu na potreby doby, avšak úplne sa vymaňujúcu z vtedajších predstáv o ženských rádoch. Po výdatných, typicky nemeckých raňajkách sme sa v zasnežené sobotné ráno vybrali do centra bavorskej metropoly. Naša prehliadka začala pri bráne Isartor, ktorou takmer presne pred 388 rokmi vošla do mesta aj Mary Ward. Pokračovali sme smerom do centra, zastaviac sa na mieste prvého, provizórneho ubytovania Mary a jej spoločníčok v meste. Prezreli sme si viacero kostolov, medzi ktorými kraľuje gotická katedrála Panny Márie s dvomi charakteristickými vežami, nazývaná Frauenkirche. Vďaka sestre Beatrix sme sa dozvedeli o ťažkostiach znovuvybudovávania Nemecka po deštrukcii v druhej svetovej vojne, na ktorom sa výraznou mierou podieľali práve ženy. Model silnej a mužovi rovnocennej, nie však nadradenej ženy, ktorý je takou silnou charakteristiky osobnosti Mary Ward, sa tu o niekoľko storočí skutočne stal realitou. Isartor Okrem centrálneho námestia Marienplatz so starou i novou radnicou a orlojom, ktorého predstavenie sme si samozrejme nemohli nechať ujst, treba ešte spomenúť tri miesta, špecificky spojené s Mary Ward. Za novou radnicou sa nachádza prázdny priestor, kde až do konca druhej svetovej vojny a bombardovania Mníchova stál takzvaný Paradeiserhaus. Túto budovu, alebo skôr blok budov, daroval Mary Ward a prvým sestrám bavorský kurfirst na využitie ako kláštor a školu pre dievčatá. Odtiaľto bola Mary Ward, cirkevnými autoritami krivo obvinená z neposlušnosti voči Vatikánu, odvlečená do klariského kláštora Anger. Podmienky vo väzení boli, ako sme sa dozvedeli od Beatrix, pre ženu Máriinho zdravia i rodu, nedôstojné – malá cela, v ktorej predtým bývala žena chorá na tuberkulózu, zadebnené okná, pred dverami stále na stráži dve sestry z kláštora. Ani toto odvážnu Angličanku nezlomilo a nikdy nedovolila, aby padol čo i len tieň podozrenia na jej dielo, ani výmenou za výhody pre ňu samu, dokonca odmietla prijať sviatosť pomazania chorých, podmienenú podpisom vyhlásenia, ktoré by vrhlo podozrenie na jej spoločníčky a dielo. Posledným pamätným miestom, ktoré sme navštívili, bola Krížová kaplnka (Kreuzkapelle) vedľa jezuitského kostola. Táto bola Mary Ward a jej spoločníčkam pridelená na používanie počas ich prítomnosti v meste. Navyše, práve v tejto kaplnke, dokonca počas slávenia omše, zomrel v roku 1945 jezuita páter Rupert Mayer, hrdinský kňaz, najskôr slúžiaci priamo na fronte v prvej svetovej vojne, neskôr presvedčený odporca zvrátenej nacistickej ideológie a vďaka týmto svojim názorom istý čas aj väzeň v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Marienplatz - nová radnica s orlojom, vľavo veže Frauenkirche K Kreuzkapelle s pamätnou tabuľou Poobede sme boli poctení pozvaním sestier zúčastniť sa na svätej omši, na ktorú pri príležitosti sviatku Mary Ward pozvali aj členov miestnej farnosti. Rehoľný dom v Nymphenburgu je stavebne spojený aj s kostolom, ktorý sestry využívajú. Samotný kostol je jedinečný tým, že má strechu v tvare stanu, ako sme sa dozvedeli od Beatrix, odvolávajúc sa na verš „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi“ (Zjv 21, 3). Po omši nasledovalo malé agapé, teda občerstvenie, počas ktorého sme sa mohli bližšie stretnúť nielen so sestrami z komunity, ale aj s členmi pozvaného farského spoločenstva. Po toľkých prekvapeniach zo strany Beatrix sme mali aj my jedno pre ňu. V chodbe domu v Nymphenburgu sa totiž nachádza „rodostrom“ Congregatio Jesu – jednotlivé vetvičky označujú rehoľné domy, podľa toho, ako, kedy a kde sa zakladali. Boli sme veľmi potešení, keď sme objavili s rokom založenia 1882 Eperies, čo je nemecký názov pre slovenský Prešov. Spomínaný prvý, bratislavský dom, zriadený samotnou Mary Ward totiž čoskoro po jeho založení na príkaz cirkevných autorít zatvorili a sestry CJ sa na územíe dnešného Slovenska opäť vrátili až v spomínaný rok a práve do Prešova, kde s výnimkou rokov komunizmu pôsobia dodnes. Kostol pri dome sestier Eperies (Prešov) a rok 1882 - štít vyrastajúci z vetvičky na ľavej strane obrázka. V nedeľu nás čakal zámok Nymphenburg so záhradami a so známou galériou krások – sálou s obrazmi 36 najkrajších žien spojených s Bavorskom, ktoré nechal portrétovať kráľ Ludwig I. Ešte predtým sme si však urobili aj s Beatrix fotografiu v jedálni sestier pod obrazom, zachytávajúcim Mary Ward v mladšom veku, ako býva tradične portrétovaná, ktorý by pokojne mohol visieť aj v spomínanej galérii v Nymphenburgu. A nebolo by to náhodou – sestry CJ totiž vedľajšie krídlo zámku obývali a prevádzkovali v ňom školu pre dievčatá, až kým ich nacistický režim nevysťahoval a nepridelil im rôzne podradné a ponižujúce práce. Na zámocké krídlo, ktoré predtým obývali sestry, spadla v druhej svetovej vojne bomba a zničila aj priestor pôvodnej kaplnky, ktorému po renovácii objektu nebola pôvodná funkcia prinavrátená. S obrazom Mary Ward (v strede) a Beatrix (tretia zľava). Po nedeľnom obede sme poďakovali sestrám za srdečné prijatie a odovzdali sme im malé darčeky. Predtým, ako sme sa vybrali do centra Mníchova, nám Beatrix ukázala faksimile listov Mary Ward. Okrem listu kardinálovi Pázmányovi boli iste najzaujímavejšie tzv. Zitronensaftbriefe, teda listy písané citrónovou šťavou, ktoré Mary písala počas väznenia v Angeri. Keďže jej nebola umožnená žiadna korešpondencia, písala listy šťavou, získavanou z citrónov, ktoré si pohotovo zobrala do väzenia na staré noviny, ktoré taktiež mala so sebou. Citrónovú šťavu bolo na listoch vidieť až nahriatím papiera nad sviečkou, čo Máriine spoločníčky vedeli. Pre jej väzniteľov išlo však len o staré noviny, keďže nerozoznali skryté písmo. Týmto spôsobom mohla povzbudzovať sestry vonku a pre dnešné časy sa teda zachovala aj jej korešpondencia z väzenia. List písaný citrónovou šťavou Iný list Mary Ward Poobedie sme strávili opäť prechádzkou po centre Mníchova a takisto v galérii obrazov v centre, takzvanej Pinakotéke. Večer ešte patril stretnutiu a zdieľaniu so sestrou Sáviou – Slovenkou, ktorá je v Mníchove pridelená k službe pastorácie tam žijúcich Slovákov. V pondelok sa už Beatrix musela venovať svojim povinnostiam predstavenej, a tak sme mali voľný program, ktorý bol využitý na doobedné nákupy i malú prechádzku. Po obede prišiel čas sa rozlúčiť – náš vlak smer Viedeň nepočkal. Bez meškania sme sa dopravili nakoniec až do Bratislavy, plní nových poznatkov, zážitkov a skúseností. Prvý dlhší zahraničný výlet nášho spoločenstva dopadol nadmieru dobre – mali sme jedinečnú možnosť dôverne spoznať osobnosť Mary Ward, navštíviť krásne Bavorsko i ešte viac stmeliť naše priateľstvá. Veríme, že nás cesta za Mary inšpiruje, veď „Zostáva toho ešte veľa vykonať.“ Mary Ward