Dušan BEZÁK SJ

Dušan BEZÁK SJ

Začiatkom septembra 2010 som mal vďaka sestrám z Congregatio Jesu, Silvii Zábavovej a Ráchel Chovancovej, možnosť dávať duchovnú obnovu farníkom kostola Panny Márie Fatimskej v rómskej osade v Jarovniciach. Nemal som presnú predstavu, čo ma čaká, a tak som veľmi vďačný sestrám, lebo celú duchovnú obnovu výborne pripravili. Je vidieť, že tam, kde sa niekto nasadí do budovania apoštolského diela alebo aktivity, duchovní, rehoľníci alebo laici, Božia milosť pôsobí najrozličnejšími spôsobmi. Možno niekedy nie tým istým spôsobom, ako to očakávame my, ale vždy omnoho viac, než si to predstavujeme a počítame.

   Myslím, že v osade v Jarovniciach je zdravé a zanietené jadro veriacich, starších aj mladších, ktorí radi spolupracujú so sestrami a radi vítajú duchovné aktivity, s ktorými sestry aj ďalší prídu. Mal som možnosť byť tu len krátky čas, ale je to vidieť na komunikácii veriacich, na ich bezprostredných reakciách a na tom, že nie sú uzavretí. Myslím, že uzavretosť aj so všetkými jej dôsledkami, je jedným z najväčších problémov práve tam, kde neexistujú takéto pastoračné aktivity.

   Samotný program z mojej strany spočíval v duchovných príhovoroch, pobožnosti krížovej cesty a sv. omši. V príhovoroch som sa snažil poukázať na Kristovom živote, od narodenia po smrť a zmŕtvychvstanie, na skutočnosť univerzálnosti Božej lásky, ktorá je určená všetkým bez rozdielu. Chudobným je však naklonená akosi prioritne. Božia rodina od začiatku prežívala osudy chudobných, ba osudy utečencov, keď musela utekať pred Herodesom do Egypta.

   Aj Rómovia prežívajú po stáročia osud chudobných pútnikov a utečencov. Sú tu doma a predsa si nesú v srdci nostalgiu a smútok ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy a hľadať si život v cudzom svete. To, čo nás však spája bez rozdielu, sú slová, ktoré nachádzame v knihe Genezis na začiatku, a ktoré hovoria, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Každého človeka bez rozdielu. Táto skutočnosť, ktorá jednoznačne ovplyvňuje aj celé sociálne učenie Cirkvi, určuje potom dynamiku našich vzťahov s tými, ktorí sa niečím od nás odlišujú. Táto zásada umožňuje vidieť v odlišnosti nie hrozbu, ale vzájomné obohatenie, alebo doplnenie toho, čo nám chýba.

   Rád som v tomto prípade použil príklad milosrdného Samaritána. Pretože aj my si môžeme vedome alebo podvedome položiť túto otázku: „Kto je môj blížny?“ Je to pre mňa moja rodina, pre Slovákov Slováci, pre Maďarov Maďari, pre Rómov Rómovia, pre katolíkov katolíci, pre evanjelikov evanjelici…? Ježiš neodpovedá priamo, ale formou podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. Teda ten, čo sa zachoval milosrdne. A pritom to bol cudzinec.

   Prečo tak Ježiš urobil? Aby ukázal, že milosrdné konanie sa neobmedzuje na vnútorné hranice rodinné, národnostné, rasové alebo náboženské. „Ak budete milovať iba tých, ktorí vás milujú, akú budete mať zásluhu?”, pýta sa Ježiš. Nebola by to vlastne len iná forma egoizmu, akéhosi kolektívneho? Preukážem milosrdenstvo, veď aj tak to zostane medzi nami... .

   Myslím, že aktivity sestier pomáhajú prekonať práve tento úzky pohľad. Pomáhajú nás otvárať pre Rómov a aj Rómov otvárať pre komunikáciu mimo svojej komunity, zapájajú aj „bielych“ do rómskych aktivít, vytvárajú tak dôležité neviditeľné „mosty“, ktoré sa prejavujú niečím dobrým na jednej aj druhej strane.

   Pre mňa osobne bolo veľmi povzbudivé vidieť počas omše nemálo bielych, ktorí prídu na omšu do osady a slávia Eucharistiu spoločne s Rómami. Veľmi živý bol aj miestny zbor, prekvapilo ma veľké množstvo veriacich, ktorí pristúpili k sviatosti zmierenia a videl som viaceré príklady úcty a pomoci medzi staršími a mladšími. Vzťah Rómov k živému a intenzívnemu rodinnému spoločenstvu nám môže byť takisto dobrým príkladom.

   Verím, že s Božou pomocou tu bude apoštolská práca aj ďalej napredovať!

Dušan Bezák SJ