Rozhovor so sr. Líviou o misijnom jarmoku na Spojenej škole sv. Vincenta v Bratislave

Rozhovor so sr. Líviou o misijnom jarmoku na Spojenej škole sv. Vincenta v Bratislave

Sestra Lívia už niekoľko rokov pôsobí na našej škole ako učiteľka slovenčiny a náboženstva. V spolupráci so žiackou radou organizuje mnohé akcie, ktoré zlepšujú vzťahy medzi študentmi a zároveň nám dávajú možnosť zabaviť sa, spoznať, duchovne sa vzdelávať, či pomôcť druhým. Jednou z nich bol aj minuloročný prvý charitatívny misijný jarmok. Poprosili sme ju teda, aby nám o tom povedala niečo bližšie.

Na konci kalendárneho roka sa na našej škole konal misijný jarmok. Vy ste boli jednou z hlavných organizátoriek. Čo vás priviedlo k myšlienke usporiadať túto akciu v škole?

V lete cez prázdniny som sa stretla s jedným kňazom zo spoločnosti CM (vincentíni), ktorý pôsobí v Hondurase. Rozprával mi, ako tam ľudia žijú, v čom spočíva ich misia, aké majú projekty. Jedným z projektov, ktorý sa mi hneď zapáčil, bola kúpa/prenájom kravy. Tak sa zrodila myšlienka zorganizovať jarmok v škole. Jeho cieľom by bolo pomôcť ľuďom v Hondurase. Žiaci by si sami vyrobili vlastné výrobky, ktoré by následne predávali, a výťažok z tejto akcie by sme poslali na misie bratom vincentínom. Nemala som predstavu, či sa nám to podarí, ale túžba pomôcť chudobným rodinám bola pre mňa veľmi motivujúca.

Ste spokojná s výsledkom? Očakávali ste viac alebo vás úspech prekvapil?

Výsledok? Nikdy som nerozmýšľala nad tým, aký bude výsledok. Mala som však určitú obavu z toho, ako to celé dopadne, pretože prvotné reakcie ľudí z okolia neboli veľmi pozitívne. Veľmi ma však oslovilo a potešilo, keď som videla, ako sa naša škola v ten deň D premenila počas posledných dvoch vyučovacích hodín... Mala som dojem, že sme boli úplne ako na jarmoku na námestí v Bratislave. Najprv bol jarmok len v triede a zrazu sa cez štvrtú hodinu všetci vyrojili von na chodbu, kde sa vyvolávali ceny a ponúkali výrobky. Bolo to pre mňa fascinujúce. Naozaj som sa cítila ako na vianočných trhoch v meste. A ponúkaný detský punč úplne dotváral vianočnú atmosféru. Sklad:Smile.gif

A či som spokojná s konečným výsledkom celej akcie? Túžila som, aby sme spoločne vyzbierali aspoň 300 eur. Výsledok ma však prekvapil. Máme 1000 eur, čo je úžasný finančný príspevok! Peniaze sme už poslali do Hondurasu, odkiaľ prišlo avízo, že jedna mladá jalovička sa určite zakúpi. Zo zvyšku buď dokúpia staršiu kravu, ktorá je menej finančne nákladná, alebo počkajú a neskôr dokúpia druhú. Uvidíme. Isté je, že určite majú od nás jeden a pol kravy v Hondurase. Sklad:Smile.gif

Vyskytli sa počas príprav a priebehu tejto akcie nejaké vážnejšie problémy?

Neviem, či to pomenujem slovom „vážnejší problém“, ale vnímala som isté nedorozumenia v komunikácii. Predpokladám, že aj z mojej strany, lebo asi týždeň pred jarmokom som zistila, že mnohí žiaci nevedia, o čo vlastne ide, čo je cieľom tejto akcie, ako to celé bude vyzerať. Začínala som v sebe cítiť zvláštne chvenie spojené s pocitom. Vnímala som, pomenujem to slovom, „averziu“. Tak som sa začala samej seba pýtať, či je to teda dobrá myšlienka, či je naozaj za tým Boh...

Veľkú nádej mi však dodala istá skupina študentiek. Chytili sa príprav s takým elánom a nadšením, že som si povedala, že aj keď to pre ostatných nebude prínosom, tak pre tú triedu to bude výborné. Takže som sa „nanovo nakopla“ a začala som komunikovať s kolegami, s vedením školy, s miestnym farárom, so žiakmi, so žiackou radou...

Zapojili sa do organizácie, prípadne navštívili podujatie aj rodičia či ľudia mimo školy?

Do organizácie sa zapojila hlavne žiacka rada. Je to orgán, ktorý okrem iného pomáha organizovať mimoškolské akcie. Študenti boli v jednotlivých triedach, urobili slovnú i písomnú propagáciu, oboznámili žiakov s cieľom akcie, vyrobili plagáty... Boli naozaj výborní.

Čo sa týka návštevnosti zo strany rodičov a širokej verejnosti, v škole boli možno 10 – 15 rodičia. Prišli podporiť vyslovene svoje dieťa, teda konkrétnu triedu. Keď sme sa však stretli na chodbe a rozprávali mi svoje dojmy, mala som pocit, že sa im to páči. Boli prekvapení z atmosféry, zo zaangažovania detí... Odchádzali s úsmevom na tvári, čo tiež bolo pre mňa znamením, že je to Bohom požehnaná akcia.

Môžeme sa na podobnú akciu tešiť aj budúci rok?

Toto máte v rukách vy, študenti. Či sa na to môžeme tešiť alebo nie, nezávisí odo mňa. Ja som len človek, ktorý vám pomôže veci zrealizovať. Ten prvotný nápad som tento rok dala ja, ale keby nebolo žiackej rady, bol by to možno len môj nápad. Pri každej veľkej akcii, ktorá sa dotýka viacerých tried, prípadne celej školy, je potrebný tím ľudí. Ak nie sú ľudia, jednotlivec toho dokáže urobiť len veľmi málo.

Na otázku, či táto akcia bude aj budúci rok, neviem teraz odpovedať. Mám však veľkú nádej, že čo sa teraz začalo, bude pokračovať. Verím, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí túžia pomôcť iným. Veď aj takou službou môžeme naplniť poslanie, ktoré nám dal Boh: „robiť dobro a robiť ho dobre“ (slová zakladateľky rehole CJ Márie Wardovej – pozn. red.)Sklad:Smile.gif

Za interview ďakuje Magdaléna Šolcová (žiačka VI.OA)