Rozhovor so sr. Ľudmilou CJ o jej poslaní na Ukrajine

Rozhovor so sr. Ľudmilou CJ o jej poslaní na Ukrajine

Rehoľná sestra Ľudmila: Nepozerajme na to, kto za tým je, keď ľudia umierajú

Sestra Ľudmila Mathiová je 45 rokov rehoľnou sestrou v Congregatio Jesu. 6 rokov pracovala na Sibíri, momentálne šestnásty rok pôsobí na Zakarpatskej Ukrajine. Pomáha ľuďom v hmotnej, materiálnej, fyzickej a duchovnej núdzi, bezdomovcom, invalidom, pracuje aj s mladými ľuďmi, utečencami a vdovami po vojakoch. Jej heslom je „Nakŕmiť, obliecť, pohladiť, usmiať sa, objať.“

Ako dlho pracujete na Ukrajine a čo presne zahŕňa vaša práca?

Na Zakarpatskej Ukrajine som 16 rokov, z toho v Užhorode pôsobím siedmy rok. Máme tam sociálne centrum pomenované po našej zakladateľke Mary Ward: sú v ňom siroty, polosiroty, máme tam aj chlapca a dievča na vozíku a internát pre desať dievčat zo sociálne slabých rodín.

Okrem sociálneho centra a katechéz sa jedna zo sestier venuje aj presídlencom, ktorí ušli pred vojnou na východe Ukrajiny. Ja sa zase venujem vdovám po zahynuvších vojakoch. Biednym rodinám rozvážam aj humanitárnu pomoc a potraviny. Ak sú peniaze, kupujem im napríklad panpersy pre dospelých, zimné oblečenie a podobne.

V akom kontexte pomáhate týmto rodinám a vdovám? Odkiaľ tieto rodiny pochádzajú?

Sú to najmä rodiny vojakov, ktorí padli na východe Ukrajiny, ale predtým boli na základni v Užhorode. V Užhorode sú totiž veľké kasárne a aj tí, ktorí neboli vojakmi z povolania,mnohí pochádzali práve zo Zakarpatia. Boli povolaní počas mobilizácii. Niektorí sa však z vojny nevrátili a svojim rodinám pred odchodom nestihli povedať ani zbohom.

Ľudia na Slovenku a v iných krajinách niekedy hovoria o tom, kto každý na vojne zarába, kto s kým bojuje a podobne. Málokto sa však pozerá na osudy konkrétnych ľudí, ktorí tam boli a padli. 

Ako pracujete s vdovami po vojakoch? Ako situáciu zvládajú ony?

Je to pre nich strašné. Nedávno som sa s jednou z nich rozprávala: deti sa jej neustále vypytujú, kedy sa domov vráti otec. Jej mladšia dcéra pritom mala tri roky, keď otec zomrel. Prišla za mnou a povedala mi: „Teta, povedz Božinkovi, nech sa ocko vráti späť.“ Ja som jej na to len povedala: „Ja sa za neho budem modliť, aby bol pri Božinkovi šťastný.“

Odchádzali sme však odtiaľ domov s plačom. Aj pre nás to bolo ťažké.

V máji minulého roku som sa dočítala, že počet registrovaných presídlených ľudí na Ukrajine dosiahol počet 1,76 milióna ľudí a určite sa odvtedy ešte zvýšil; navyše reálne čísla by pravdepodobne mohli byť aj vyššie. Ako sa dá týmto ľuďom pomôcť? Inak povedané, ako si takéto množstvo ľudí dokáže znovu vybudovať svoje životy?

Myslím si, že mnohí čakajú na návrat: veria, že sa jedného dňa vrátia naspäť domov. Niektorí z nich boli pred vojnou bohatí alebo niečo vlastnili, niektorým sa aj podarilo rozbehnúť nový život, napríklad začali s niečím podnikať. Iní však prišli úplne o všetko – veľmi veľa závisí od toho, čo predtým robili, kde pracovali. Jedna pani mi minule povedala: „Pred vojnou som bola bohatá, teraz nemám ani na chleba.“

Môžu týmto ľuďom nejako pomôcť ľudia zo Slovenka?

Humanitárnu pomoc a potraviny je ťažko prevážať, pre nás je najjednoduchšie mať peniaze a niečo im kúpiť. Potom donorom ukázať účtenku – tak, ako sa to robí teraz. Vieme ukázať ľuďom, že peniaze sme reálne minuli na to, na čo boli poslané.

Samozrejme, keď nám niekto prinesie dve vrecia plné oblečenia, sme za to tiež vďační. Bezdomovci a chudobní ľudia, ktorých je mimochodom stále viac a viac, k nám tiež chodia raz týždenne na polievku a domov so sebou dostanú chlieb, bujón a cestoviny. Môžu sa u nás osprchovať a prezliecť, a práve na to potrebujeme aj tie dve-tri vrecia oblečenia.

Lenže presídlencom nepomôžu jedny nohavice. Ľudia na úteku nemajú nič. Potrebujú kočíky či postieľky pre deti, variče, každému z nich navyše treba niečo iné. Jedna pani minule potrebovala opraviť vchodové dvere, ktoré jej rozbili. Preto sú pre nás peniaze najjednoduchšie.

Keď príde starenka, že nemá na lieky na srdce alebo na diabetes, vieme jej kúpiť lieky a môže spokojne žiť ďalej. Ľudia začínajú zomierať preto, že nemajú peniaze na lieky a ísť do nemocnice je prepych.

Ako na Ukrajine zvládajú ľudia momentálne tie mrazy a ako dokážu povedzme rodiny na úteku zaplatiť za plyn?

Myslím, že je dosť ľudí, ktorí zaplatiť za plyn ani nemôžu. Na dedinách je výhodou to, že ľudia majú piecky. V mestách je to inak. Je to veľmi ťažké, obzvlášť pre rodiny v núdzi.

Vy ste však za tie roky mnohým rodinám pomohli, aj na Ukrajine, ale aj v Rusku.

Aj v Rusku bola v tom čase strašná bieda. V čase, keď som tam bola, ľudom dali vrece cukru, múky, a 10 kg mäsa, a to bola ich ročná výplata. Tu im síce výplaty dávajú mesačne, ale sú mimoriadne nízke.

Podnikatelia a bohatší ľudia si možno môžu dovoliť viac, ale pred Vianocami som videla, čo nakupovali napríklad babky: kúpili si jedno jabĺčko, pomaranč a banán, chlieb – a to bol ich Vianočný nákup. Aj na ten dlho škrabali peniaze.

Ako dokáže jednotlivec ako vy takto kontinuálne pomáhať?

Na Sibíri sme boli v tom čase dve. Vôbec sme sa však nezamýšľali nad dilemami typu pomôcť či nepomôcť. Keď človek vidí potrebu, tak  by sa ani nemal zamýšľať nad tým, či má alebo nemá pomôcť. Pripadá mi to také samozrejmé.

Nepripadá mi, že robíme nejakú extra robotu. Robíme jednoducho to, čo vidíme, že treba urobiť. Tak, ako aj ja by som si predstavovala, že mne by tí druhí ľudia pomohli, keby som bola v podobnej situácii.

Okrem individuálnych prípadov pomoci ľuďom je však dôležitá aj pomoc počas ľudských alebo humanitárnych kríz – a aj to by mala byť naša kolektívna povinnosť.

Samozrejme. Hovoríme napríklad o vojne na Ukrajine – ale veď to vôbec nie je ďaleko. Čo to je, 1 500 kilometrov? Ja si myslím, že tá vojna sa nerozširuje ďalej len preto, lebo ľudia sa modlia, aby sa nerozšírila. A nedajbože, aby sa týkala aj nás.

Nepozerajme na to, kto je za tým. Ľudia tam zomierajú. A za tých ľudí sa treba modliť. Treba sa modliť úplne za všetkých, ktorých sa vojna týka, aj za politických reprezentantov, aby dostali rozum. A netreba zabúdať ani na to, že peniaze, ktoré niektorí zarábajú vďaka vojne, ich nikdy neurobia šťastnými. Nikdy.

Problémom je aj to, že veľa ľudí je nenávistných, dokonca aj pri humanitárnych či ľudsko-právnych témach. Ľudia píšu nenávistné komentáre a napádajú novinárov dokonca aj pri vojnových či humanitárnych reportážach. Už len to, že hovoríme práve o Ukrajine a o presídlencoch, možno vyvolá nepríjemné reakcie.

Áno. Slovensko je veľmi proruské, a to je veľmi bolestivé. Ja osobne milujem ruský národ. Naozaj ho milujem a skutočne som s ním niečo zažila. Ale nemôžem súhlasiť s tým, čo sa práve robí na východe Ukrajiny. Nie je za tým ruský národ, sú za tým jednotlivci.

Kritikom niekedy hovorím, nech tam sami idú, nech tam žijú a nech až potom píšu o tom, čo poznajú a čo zažili. A nie o tom, čo im niekto povedal o krajine, v ktorej nikdy neboli.

Spomínate niekedy aj na to, ako ste žili za čias na Sibíri?

Áno. To boli časy, keď som prvýkrát v živote zažila skutočnú chudobu. Nemali sme čo jesť, nemali sme si čo obliecť, bolo tam mínus 45 stupňov. My sme mali so sebou len oblečenie ako čižmy a vetrovky, ktoré sme si priniesli zo Slovenska, a to nebolo prispôsobené tamojším pomerom. Nemali sme si v podstate čo obliecť, nemali sme ani čo jesť. Ale boli to najkrajšie časy. Bol to prvý rok, v ktorom sme zažili skutočnú chudobu. Sľubovali sme chudobu a zažili sme ju tam.

Kde ste spávali?

V kostole. Na desiatich stoličkách oproti sebe, v spacáku. Najskôr sme spávali na zemi, ale keď nám do spacáku vbehli myši, ľahli sme si na stoličky. Spávali sme tak rok. Kňaz spal v kaplnke a my v sakristií. Vonku bolo mínus 45, vo vnútri sme mali plus 9 stupňov – to bolo teplo.

Spomínate si na nejaké – dnes ťažko uveriteľné – príbehy z tej doby?

Áno. Za socializmu tam napríklad prišli vysoko postavení členovia komunistickej strany a keď boli v dedine, práve na kostole začali zvoniť zvony. To ich strašne urazilo, takže tie zvony poslali do vyhnanstva do Tobolska. Do dnešného dňa tam tie zvony visia ako politickí väzni.

To je neuveriteľné, nie?

Áno. V Tobolsku bývali politickí väzni ešte za Stalina. V dobe pred perestrojkou sa to začalo trochu normalizovať a vtedy ich všetkých zobrali preč.

Ako dokážete pracovať v ťažkých podmienkach, stretávať sa s ľudskými tragédiami a extrémnou chudobou a vytrvať v tom, čo robíte?

Niektorí ľudia skutočne potrebujú pomoc, a k nám zväčša prichádzajú práve tí. Keď ti pri zazvoní pri dverách bezdomovec, ako napríklad „náš“ Petro Petrovič, ktorý je chorý a trpí schizofréniou, o deviatej večer zaklope na naše dvere a povie: „Dobré ráno, som hladný. Nedáte mi jesť?“, tak ho jednoducho nemôžeme poslať preč s tým, že je deväť večer a chceme spať.

Najhoršie je, keď prídu ľudia a povedia „Nájdite nám bývanie, nemáme kde bývať“ a my im nevieme pomôcť. Teraz napríklad pomáhame jednej babke, ktorá musí žiť na stanici. V Užhorode nie je žiadny útulok alebo miesto, kam by sme ju mohli poslať.

Niektorí ľudia sa pri vojnách či tragédiách pýtajú, ako je možné, že Boh čosi také môže dopustiť. Ako to vnímate vy?

Keď sa dejú strašné veci, treba sa spýtať seba samého: čo ja ako jednotlivec robím preto, aby to také nebolo? Pán Boh na nás nedopúšťa zlé veci. Je láskavý a nechce, aby ľudia trpeli. My si to však robíme sami. Sami na seba zvolávame nešťastia. Pán Boh netresce – my sa sami tresceme tým, ako žijeme, tým, že sme zlí k druhým, tým, že im nedokážeme pomôcť.

Pán Boh tú vojnu nevymyslel, vymysleli ju ľudia. Mali by sme pozerať na seba; každý by sme mali urobiť krok k tomu, aby bol svet lepší. Vojna je diabolský tanec. Život bude iný, keď sa my zmeníme k lepšiemu.

Mnohé humanitárne organizácie sú apolitické, nenáboženské. V humanitárnych krízach by sme sa ako spoločnosť skutočne nemali pozerať na to, kto je akého pôvodu či vierovyznania, ale mali by sme pomáhať všetkým rovnako, tak, ako to robíte aj vy. Bavili sme sa však aj o politike – je aj počas kríz dôležité sa o ňu aktívne zaujímať?

Samozrejme. Musí nám záležať na tom, ako to v danom štáte funguje. Aj sociálne veci, ekonómia či zdravotníctvo idú cez politiku. Keď sa o to nebudeme zaujímať, necháme voľné ruky zlodejom. Musíme o tom aj nahlas hovoriť. Niektorí ľudia hovoria, že kňazi by nemali hovoriť o politike, že by sa mali len modliť. To nie je pravda. Kňaz by mal povzbudiť ľudí, aby sa domáhali svojich práv. Politika nie je o tom, že kdesi hore je horných desaťtisíc ľudí a ostatní majú byť ticho. Veď dopady a krízy si vždy odnesú tí najchudobnejší.