Homília Sv. Otca Františka pri príležitosti 400. výročia svätorečenia sv. Ignáca
12.3.2022 v Kostole Del Gesù v Ríme
Evanjelium o premenení na hore Tábor, ktoré sme práve počuli, hovorí o štyroch Ježišových krokoch. Bude pre nás dobré sledovať, čo robí Pán, aby sme v jeho gestách našli ukazovatele pre našu cestu.
Prvým slovesom – prvým z týchto Ježišových krokov – je vziať so sebou: Ježiš, ako hovorí text, „vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána“ (Lk 9, 28). Je to on, ktorý si berie učeníkov, a je to on, ktorý si nás vzal k sebe: miloval nás, vyvolil si nás a povolal nás. Na začiatku je tajomstvo milosti, vyvolenia. Neboli sme to v prvom rade my, ktorí sme sa rozhodli, ale on, ktorý nás povolal, a to bez našich zásluh. Predtým ako sme sa stali tými, ktorí život darovali, sme tí, ktorí dostali dar zadarmo: slobodný dar Božej lásky. Naša cesta, bratia a sestry, musí každý deň začínať odtiaľto, od prvotnej milosti. Ježiš s nami urobil to isté, čo s Petrom, Jakubom a Jánom: zavolal nás po mene a vzal nás so sebou. Vzal nás za ruku. Kam nás zavedie? Na jeho svätý vrch, kde nás už vidí navždy s ním, premenených jeho láskou. Tam nás vedie milosť, táto prvotná milosť. Keď teda prežívame horkosť a sklamanie, keď sa cítime znevažovaní alebo nepochopení, nestrácajme sa v ľútosti a nostalgii. Sú to pokušenia, ktoré ochromujú cestu, chodníky, ktoré nikam nevedú. Namiesto toho vezmime svoj život do rúk, vychádzajúc z milosti, z povolania. A prijmime dar prežívať každý deň ako úsek cesty k cieľu.
Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. Pán berie učeníkov spolu, berie ich ako spoločenstvo. Naše povolanie je zakorenené v spoločenstve. Aby sme nanovo začínali každý deň, musíme okrem tajomstva nášho vyvolenia prežívať aj milosť, že sme boli prijatí do Cirkvi, našej svätej hierarchickej Matky, a pre Cirkev, našu nevestu. Patríme Ježišovi a patríme mu ako Spoločnosť. Neustále prosme o silu budovať a zachovávať spoločenstvo, byť kvasom bratstva pre Cirkev a pre svet. Nie sme sólisti, ktorí hľadajú obecenstvo, ale bratia, ktorí sú zoskupení v chóre. Cíťme s Cirkvou, odmietnime pokušenie naháňať sa za osobnými úspechmi a dosahovať ich. Nenechajme sa vtiahnuť do klerikalizmu, ktorý vedie k rigidnosti, a do ideológií, ktoré rozdeľujú. Svätci, ktorých si dnes pripomíname, boli piliermi spoločenstva. Pripomínajú nám, že v nebi sme napriek rozdielnosti našich charakterov a názorov povolaní byť spolu. A ak máme byť navždy zjednotení tam hore, prečo nezačať už teraz tu dole? Prijmime krásu toho, že nás Ježiš vzal spolu, že nás Ježiš povolal spolu. Toto je prvé sloveso: vziať.
Druhé sloveso: vystupovať, ísť hore. Ježiš „vystúpil na vrch“ (v. 28). Ježišova cesta nevedie z kopca, je to výstup. Svetlo premenenia sa nezjavuje na rovine, ale po náročnej ceste. Pre nasledovanie Ježiša potrebujeme opustiť roviny priemernosti a svahy pohodlia; musíme opustiť svoje pohodlné zvyky a urobiť krok exodu. Po výstupe na vrch Ježiš hovorí s Mojžišom a Eliášom práve o „svojom odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (v. 31). Mojžiš a Eliáš vystúpili na Sinaj alebo Horeb po dvoch exodoch na púšti (porov. Ex 19; 1 Kr 19); teraz hovoria s Ježišom o definitívnom exode, o jeho Pasche. Bratia a sestry, len výstup na kríž vedie k cieľu slávy. Toto je cesta: od kríža k sláve. Svetským pokušením je hľadať slávu bez toho, aby sme prešli krížom. Uprednostnili by sme známe, priame a rovné cesty, no aby sme našli Ježišovo svetlo, musíme neustále vychádzať zo seba a stúpať za ním. Pán, ktorý, ako sme počuli, najprv „vyviedol preč“ Abraháma (Gn 15, 5), pozýva aj nás, aby sme vyšli a stúpali.
Pre nás jezuitov je odchod a výstup špecifickou cestou, ktorú symbolizuje hora. V Písme vrchol hory predstavuje koniec, hranicu, hranicu medzi zemou a nebom. A my sme povolaní vyjsť tam, na hranicu medzi zemou a nebom, kde sa človek „stretáva“ s Bohom v námahe; zdieľať jeho náročné hľadanie a náboženské pochybnosti. Tam sa musíme dostať, a aby sme to dokázali, musíme ísť von a stúpať hore. Zatiaľ čo nepriateľ ľudskej prirodzenosti nás chce presvedčiť, aby sme sa stále vracali k tým istým krokom, k sterilnému opakovaniu, k pohodlnosti, k už videnému, Duch naznačuje možnosti, udeľuje pokoj bez toho, aby nás nechal na pokoji, posiela učeníkov na úplný kraj sveta. Spomeňme si na Františka Xaverského.
Napadlo mi, že človek potrebuje bojovať, aby mohol prejsť touto cestou. Spomeňme si na starého Abraháma: prinášajúc obetu bojuje proti supom, ktorí sa z nej chceli nasýtiť (porov. Gn 15, 7-11). Svojou palicou ich zahnal. Chudák, starý muž. Hľaďme na to: bojovať za obranu tejto cesty, tohto spôsobu, tohto nášho zasvätenia Pánovi.
Učeník každej hodiny stojí pred touto križovatkou. Môže byť ako Peter, ktorý počas Ježišovho rozprávania o exode hovorí: „Je dobré byť tu“ (v. 33). Vždy existuje nebezpečenstvo statickej, „zaparkovanej“ viery. Bojím sa „zaparkovaných“ vyznaní viery. Riskujeme, že sa budeme považovať za „poriadnych“ učeníkov, ktorí v skutočnosti nenasledujú Ježiša, ale zostávajú nehybní, pasívni a, podobne ako tí traja v evanjeliu, bez toho, aby si to uvedomovali, driemu a spia. Dokonca aj v Getsemany budú títo učeníci spať. Myslite na to, bratia a sestry, že pre Ježišových nasledovníkov nie je čas spať, nechať svoju dušu znarkotizovať, nechať sa znecitlivieť dnešnou konzumnou a individualistickou atmosférou, pre ktorú je „život dobrý natoľko, nakoľko mi vyhovuje“. V tomto duchu rozprávame a teoretizujeme, a pritom strácame zo zreteľa telo našich bratov a sestier, konkrétnosť evanjelia. Jednou z drám našej doby je zatváranie očí pred realitou a odvracanie sa od nej. Nech nám svätá Terézia pomôže vyjsť zo seba a vystúpiť na horu s Ježišom, aby sme si uvedomili, že on sa zjavuje aj cez rany našich bratov a sestier, cez ťažkosti ľudstva, cez znamenia času. Nebojte sa dotknúť rán: sú to Pánove rany.
Evanjelium nám hovorí, že „Ježiš vystúpil na vrch, modliť sa“ (v. 28). Toto je tretie sloveso, modliť sa. A „ako sa modlil“, pokračuje text, „jeho tvár sa zmenila“ (v. 29). Premenenie sa rodí z modlitby. Pýtajme sa sami seba, možno po toľkých rokoch služby, čo je modlitba pre nás dnes, čo je pre mňa dnes? Možno nás sila zvyku a určitá rutina priviedli k presvedčeniu, že modlitba človeka a dejiny nepremení. Avšak modliť sa znamená premieňať realitu. Je to aktívne poslanie, neustály príhovor. Nie vzdialenie sa zo sveta, ale zmena vo svete. Modliť sa znamená prinášať Bohu tlčúce srdce súčasného diania, aby jeho pohľad žiaril na dejiny. Čo pre nás znamená modliť sa?
Prospeje nám dnes opýtať sa seba samých, či nás modlitba ponára do tejto premeny; či vrhá nové svetlo na ľudí a premieňa situácie. Pretože ak je modlitba živá, „rozprúdi sa vo vnútri“, oživuje oheň poslania, roznecuje radosť, neustále nás provokuje, aby sme sa nechali znepokojiť volaním trpiacich tohto sveta. Pýtajme sa sami seba, ako vnášame práve prebiehajúcu vojnu do modlitby. Spomeňme si na modlitbu svätého Filipa Neriho, ktorá rozšírila jeho srdce a prinútila ho otvoriť dvere deťom z ulice. Alebo svätý Izidor, ktorý sa modlil na poliach a vnášal do modlitby roľnícke práce.
Každý deň vezmime do rúk naše osobné povolanie a dejiny nášho spoločenstva; vystupujme k hraniciam, ktoré nám určil Boh, a vychádzajme zo seba; modlime sa za premenu sveta, v ktorom sa nachádzame. Napokon je tu štvrté sloveso, ktoré sa objavuje v poslednom verši dnešného evanjelia: „Ježiš zostal sám“ (v. 36). Zostal, kým všetko pominulo a ozýval sa už len Otcov „testament“: „Počúvajte ho“ (v. 35). Evanjelium končí tým, že nás vracia k podstate. V Cirkvi a vo svete, v spiritualite i v spoločnosti sme často v pokušení uprednostňovať sekundárne potreby pred tými prvotnými. Inými slovami, riskujeme, že sa sústredíme na zvyky, obyčaje a tradície, ktoré zameriavajú naše srdce na to, čo pominie, a zabúdame na to, čo zostáva. Aké dôležité je pracovať na nastavení srdca, aby dokázalo rozlíšiť Božie a trvalé veci od tých svetských a pominuteľných!
Drahí bratia a sestry, nech nám svätý otec Ignác pomáha, aby sme si vážili rozlišovanie, naše vzácne dedičstvo, stále aktuálny poklad, ktorý sa má rozlievať na Cirkev a svet. Umožňuje nám „vidieť všetky veci novým spôsobom v Kristovi“. My a Cirkev to nevyhnutne potrebujeme, aby sme, ako napísal Peter Faber, „všetko dobré, čo sa dá dosiahnuť, vymyslieť alebo zorganizovať, robili v dobrom, a nie v zlom duchu“ (Memoriál, Paríž 1959, č. 51). Nech sa tak stane.
Preklad: sr. Agnesa Jenčíková, CJ