Svojím dobrým príkladom a horlivými rozhovormi získala Mary Ward v roku 1609 v Londýne niekoľko nadšených žien pre život zasvätený Bohu. Z politicky ťažkého prostredia v anglickom kráľovstve odcestovali na európsky kontinent do Saint Omeru vo Francúzsku, aby slúžili Bohu pod vedením Mary Ward povzbudzované jej príkladom.

Kto boli tieto mladé ženy, ktoré verné svojmu prvému povolaniu darovali svoj život Pánovi na vybudovanie "spoločnosti, ktorej zakladateľkou bola Mary Ward"? (z pamätnej tabule v kaplnke anglického kolégia v Ríme)

Predstavujeme sedem prvých spoločníčok, ktoré žili v spoločenstve s Mary Ward, učili sa od nej. Patrili k malej skupinke, ktorá bola pri jej smrti a zohrala aj dôležitú úlohu v dejinách nášho Inštitútu. Láskou k Bohu a vernosťou povolaniu sú pre nás vzorom statočnosti, obetavosti, odvahy a pripravenosti pre inšpirácie Božieho Ducha.

Barbara bola o 7 rokov mladšia od Mary, ktorá opustila rodný Mulwith, keď mala Barbara sotva tri roky, takže súrodenci sa počas svojho detstva videli pomerne málo. Ale v roku 1609 nasledovala Mary do už spomínaného St. Omeru

"Všetko, čo si možno želať od jednej sestry, od priateľky, od podriadenej." Mary Ward

Od počiatku svojho rehoľného života Barbara sa cítila byť priťahovaná ku kontemplatívnemu životu. Ale "stále bola pripravená vziať na seba aj najväčšie námahy. Považovala sa za šťastnú, keď sa jej naskytla príležitosť pomáha svojim milovaným sestrám, slúžiť im a v nich sa páčiť Pánovi. Z lásky k nemu nerobila nijaký rozdiel medzi aktívnym a kontemplatívnym životom, ale spájala obe formy a tak nám ukázala cestu, ktorou máme ísť."

Na jeseň v roku 1621 sprevádzala Mary Ward spolu s ďalšími spoločníčkami - Winefrid Wigmore, Mary Poyntz a Margaret Horde na tisícpäťsto míľovej ceste pešo do Ríma. Margaret Horde o Barbare napísala: "Keby bola vedela, že ihneď po príchode do Ríma zomrie, nemohla by sa pripraviť lepšie. Keď sme boli vyčerpané, povzbudzovala nás; keď sme sa cítili choré, posluhovala nám; keď sme boli bez odvahy, vymyslela si útechu; keď sme boli melancholické, mala vždy naporúdzi nejaký žart preniknutý čnosťou, aby nás zasa obveselila."

A skutočne v Ríme žila iba trinásť mesiacov, šesť mesiacov bola relatívne zdravá, sedem prežila v ťažkej chorobe. V júni 1622 sa prejavila u viacerých členiek v komunite choroba, ktorú najskôr považovali za horúčkovitý stav; u Barbary sa horúčky striedali. V istej fáze zlepšenia ju poslali do Torre dei Specchi k iným sestrám, aby zmenila prostredie a učila sa po taliansky. Počas týchto troch týždňov neustále strácala sily a cítila sa veľmi zle, ale "správala sa tak povzbudivo, že niektoré sestry z konventu vraveli, že ľutujú, že sme neprišli do Ríma skôr, lebo by ináč boli istotne vstúpili k nám." Skúšali všetky lieky, dokonca aj krátky pobyt na vidieku - "urobili sme chudobnú zmenu a zostali sme pokiaľ sme mali prostriedky (peniaze)" - ale bola zo dňa na deň slabšia. V Il Gesú, v Torre dei Specchi a v iných rehoľných domoch v Ríme sa neustále modlili. Včasráno 25. januára 1623 "odovzdala svoju dušu v takom veľkom pokoji, ako by bola išla iba na odpočinok". Bola pochovaná v kostole anglického kolégia v Ríme.

Bola z rodiny Rookwood von Coldham Hall in Suffolk. Jej rodičia "boli veľmi čnostní a kvôli viere veľmi veľa trpeli, či už platením pokút, stratou majetku a aj inými bremenami. Ale ich dom bol vždy otvorený pre kňazov a miestom, kde sa dostalo mnohým katolíkom veľkej útechy." Jej brat Ambrosius bol popravený pre účasť na "prachovom sprisahaní". Návšteva Mary Ward v Coldham Halle 1609 je zobrazená na 17. obraze Maľovaného života. Vtedy sa aj Susanne rozhodla, že s ňou odíde do St. Omeru.

"Mala neobyčajnú horlivosť za slávu Božiu a spásu duší." (Nekrológ)

R. 1614 pracovalo v Anglicku 6 členiek novovzniknutého spoločenstva. Susanne bola vymenovaná za predstavenú. So sestrami prenikali do každej vrstvy obyvateľov Anglicka. Povzbudzovali malomyseľných, učili nevzdelaných, pripravovali na prijatie sviatostí, navštevovali väzňov, najme kňazov a prinášali im jedlo. Tu získala Susanna povesť "hrdinky". Komunita sa musela veľakrát presúvať z miesta na miesto kvôli bezpečnosti – boli v neustálom pohybe. "Často bola v nebezpečenstve života pre katolícku vieru, ku ktorej priviedla veľký počet duší. Mnohých povzbudzovala a posilňovala vo viere. Pre svoju vieru bola päťkrát vo väzení. Tam povzbudzovala a získavala iných uväznených duchovnými a aj pozemskými prostriedkami." Väzenie v tej dobe znamenalo aj tmavú dieru plnú myší, potkanov a inej hávede.

R. 1621 bola povolaná do Luttychu, 1622 do Ríma. Pretože "vedela dobre a rýchlo písať", čo bolo v tom období vysoké vzdelanie pre ženu, stala sa sekretárkou a asistentkou Mary Ward. R. 1623 sa stala predstavenou nového domu v Neapole, odkiaľ dokázala napriek extrémnej chudobe poslať nejaké peniaze aj do Ríma. Tu 25. mája 1624 "po tom, ako prežila veľmi svätý život v tomto meste a zanechala veľký príklad svätosti a múdrosti, blažene usnula v Pánovi." Mala 41 rokov. Bližšie okolnosti jej smrti nie sú známe.