Správa od sr. Fides z Južného Sudánu

Srdečne vás pozdravujem z Južného Sudánu, kde som pred mesiacom začala môj pobyt v rámci roka duchovnej obnovy.

Nočným letom som 20. októbra odletela do Addis Abeba (Etiópia). Na letisku som sa stretla s našou sestrou Helenou z Nemecka, ktorá tu pôsobí tretí rok a spoločne sme pokračovali do Juby, hlavného mesta najmladšej krajiny na svete. Po príchode sme si odpočinuli, mali čas na krátku prechádzku a nocľah. V stredu skoro ráno sme sa opäť vydali na letisko, kde sme domácim letom preleteli ponad celú krajinu a pristáli najprv v Aweil. Tu jedna časť pasažierov vystúpila a druhá nastúpila do lietadla, aby sme opäť vzlietli k našej konečnej destinácii. Na letisku v Rumbeku nás spolu s niekoľkými spolupracovníkmi čakala sestra Orla (Írsko), ktorá tu pôsobí od začiatku misie v roku 2006. Tak sa začal môj pobyt v Loreto Compound. Je to veľký areál s obvodom vonkajších múrov okolo 3 km, teda taká hodinová prechádzka ☺. V areáli sa nachádza internátna stredná škola pre dievčatá (375 študentiek), základná škola (cca 1200 žiakov), klinika, vzdelávacie centrum, kancelárie, ubytovanie pre pedagogických aj nepedagogických zamestnancov, pre študentov v 2- ročnom programe "intrans" (čas medzi ukončenou SŠ a nástupom na VŠ), hospodárstvo a záhrada, priestory pre údržbu a samozrejme dom pre sestry. Po príchode ma Orla vzala na "zoznamovaciu" prechádzku, kde som zažila veľmi srdečné privítanie a vrelé prijatie. Rada ich prirovnám k tunajšiemu teplému počasiu. Denné teploty sa pohybujú medzi 34 -38°C a nočné 23-26°C. A bude ešte teplejšie ☺.

Doteraz som sa zapojila do práce na klinike, v logistike, v niektorých oddeleniach SŠ.

Klinika slúži predovšetkým žiakom a študentom, ale aj miestnej komunite. Fungujú tu rôzne programy. Vakcinačný program je každý utorok a piatok, keď na kliniku prichádzajú mamičky s deťmi na očkovanie. Niektoré prichádzajú z odľahlých miest, keďže očkovanie je u nás bezplatné. Nutričný program funguje hlavne v období sucha, do ktorého práve prechádzame. Pondelky je okrem bežného chodu program pre matky s dvojčatami; a každú stredu je výjazdový deň do komunity. Ráno sa pripravia lieky, stoly, stoličky, váha, všetko sa naloží do auta a odchádza sa do dediny. V tieni veľkého Lulu stromu už čakajú na ošetrenie pacienti od najmenších po najstarších ľudí. Služba na klinike bola veľmi peknou skúsenosťou. Taký prvý dotyk s mladými ženami z "intrans" programu, zdravotným personálom aj miestnou komunitou.

Logistika je zameraná predovšetkým na zásobovanie všetkých oddelení v areáli, či už zo skladov alebo nákupmi na miestnom trhovisku. Nákup bol výnimočnou skúsenosťou. Chudoba má veľa podôb a materiálna je jednou z nich. V krajine je neskutočne vysoká inflácia (1USD = 5500 SSP) a neexistujú tu žiadne bankové karty. Jeden z dôvodov je dostupnosť k elektrine, ktorú má iba 5% obyvateľstva. Platí sa teda cash, čo znamená, že na nákup sa chodí s krabicami a taškami plnými bankoviek. Samozrejme ich hodnota je veľmi nízka. Zostala som zaskočená cenou tovaru. Všetko, čo sa na trhu dá kúpiť, okrem mäsa a nejakej zeleniny, je z dovozu, a tak je to za dovozovú cenu. Ani tie domáce produkty nie sú lacné. Tovar je prevažne z Kene a Ugandy, susedných krajín, alebo Južnej Afriky. Krajina sa stále spamätáva z občianskej vojny. Ľudia si v okolí obydlí pestujú miestne plodiny, hlavne cirok a proso. Súčasťou študijného kurikula v škole je aj predmet "Agrikultúra". V rámci neho študentky a žiaci pestujú podzemnicu olejnú – arašidy, a tak sa okrem štúdia podieľajú na každodennom chode našej komunity a získavajú tiež praktickú skúsenosť. Ja som prišla práve po ukončení zberu, po ktorom bolo arašidmi naplnených 165 veľkých mechov. Arašidové maslo je v miestnej kuchyni veľmi používané práve kvôli dostupnosti plodov a ich výživovým hodnotám. Učiteľka predmetu agrikultúry pracuje na školskej farme aj s miestnymi ľuďmi, ktorí pestujú aj ďalšie plodiny: fazuľu, tekvicu, melóny, sladké zemiaky a kudhru. Práve listy kudhry (niečo ako špenát) sa spolu s arašidovým maslom používajú na prípravu najbežnejšieho jedla – komba. Ekonomická situácia a nedostatok jedla je v krajine pre mnohých ľudí stále veľkým problémom. A ak je dieťa hladné, ťažko sa môže učiť alebo hrať. Aj to je dôvod, prečo v školách deti dostávajú stravu. Škôlkari a žiaci 1. a 2. roč. ZŠ dostávajú jednoduchú stravu dvakrát denne, ostatní žiaci ZŠ obed a študentky internátnej SŠ trikrát denne. Fungujú tu dve kuchyne. V jednej z nich som mala možnosť jeden deň pracovať spolu s miestnymi ženami, ktoré tu sú zamestnané. Je to náročná práca. Vo veľkých hrncoch nad ohňom sa denne na obed pripravuje ryža a fazuľa. Tie sa potom rozdeľujú do malých hrncov. Vedľa v pekárni sa pečie každý deň na raňajky chlieb (žemle) z cca 50 kg múky, alebo sa pripravujú mandazy. Je to vypražené cesto na spôsob našich šišiek. Tieto mandazy si v nedeľu večer pripravujú samé študentky. Okrem toho každé ráno pred vyučovaním vyzametajú areál a v zvyšnom čase do vyučovania, ktoré začína o 6:30, sedia a študujú. Majú rozdelené ešte ďalšie povinnosti a zodpovednosť za rôzne tímy. Vidieť ich pri štúdiu v tieni stromov alebo budov je dojímavé. V spoločnej zábave na dvore sršia energiou a radosťou, ktorá na mňa preskočí len pri pohľade na ne. Sú veľmi vďačné a hrdé na to, že môžu byť tu a študovať. V krajine neexistuje povinná školská dochádzka a ak niekto z rodiny študoval / študuje, boli to chlapci. Kultúra a tradície sú veľmi silné a tak aj doteraz tu fungujú dohodnuté manželstvá, alebo – ako mi dnes jedna z dievčat rozprávala – súboje o dievča. Znamená to, kto z mužov ponúkne viac kráv, toho ženou sa stáva často veľmi mladé dievča. Vzdelanie je tiež cestou ako predchádzať týmto násilným predčasným manželstvám. Tieto dievčatá sú prvou generáciou po dlhoročných vojnách. Na jednej strane si nesú traumy, bolesť, hnev, ale na druhej strane sú veľmi silné, húževnaté a plné nádeje. Majú veľkú túžbu prispieť k zmene spoločnosti a vzdelanie je cestou k tomu. Posledný týždeň bol veľmi bohatý na rôzne slávnosti. Okrem vzdelávania sa žiaci a študentky formujú vo viere a pripravujú k sviatostiam, takže školský rok je poprepájaný s liturgickými slávnosťami. Okrem nedeľných omší sme minulý týždeň mali prvé prijímanie Eucharistie študentiek SŠ, krst, sviatosť zmierenia a Eucharistie žiakov ZŠ. To bolo spojené s ďakovnou omšou, keďže v tieto dni majú žiaci ôsmych ročníkov národne skúšky. Dievčatá 4. ročníkov mali slávnostné ukončenie štúdia (ak sa to dá porovnať, tak k našej stužkovej), kedy prichádzajú rodičia, príbuzní, miestna komunita, pozvaní hostia. Je to celodňový program. Pri slávnostnej omši biskup Christian Carlassare, MCCI, povzbudil dievčatá, aby boli soľou a svetlom sveta. "Soľ nie je pre samú seba, ale slúži na ochutenie jedla, a rovnako aj svetlo. Tak sme aj my všetci pozvaní k službe iným", zdôraznil v homílii. Povzbudenie pokračovať v štúdiu zaznelo v mnohých príhovoroch. To korešpondovalo s témou celej slávnosti: Prostredníctvom vzdelania môžeme budovať krásnu a výnimočnú spoločnosť. A to je túžbou týchto mladých žien. Bol to deň vďačnosti, dojatia, radosti, nádeje aj snov. A samozrejme spoločného času a agapé. Prípravu jedla pre asi 2500 hostí mali na starosti študentky s učiteľmi... Celonočné varenie... Bola to pre mňa ďalšia nová skúsenosť a tiež príležitosť byť trochu s dievčatami a popri práci sa spoločne rozprávať.

Včera ráno sme ako 9-miestna posádka (tri sestry, otec Alan, MSC, dve dievčatá a ďalší traja zamestnanci) vyrazili dvoma autami na cestu do Aweil. Mesto v štáte (regióne) Severný Bahr el Ghazal, kde bol pred rokom požehnaný základný kameň nového areálu. Sestra Baiada (India) sa s niekoľkými členmi širšej Loreto rodiny presťahovala na sever, aby bola pri výstavbe nového rehoľného domu a veríme, že do budúcna aj škôl a kliniky. Po jedenástich hodinách prašnej cesty s priemernou rýchlosťou 45 – 50 km/h sme dorazili do cieľa, kde nás spoločenstvo a robotníci srdečne privítali. Ubytovali sa v novom dome a ráno sme sa prešli okolo celého areálu, ktorý je ešte o niečo väčší ako v Rumbeku (cca 4 km). Odovzdanie domu, spojené s operatívnymi stretnutiami sestier s architektom, manažermi a stavbyvedúcim, bolo pre nás príležitosťou stretnúť sa celá komunita a spolu osláviť naše zjednotenie: dve sestry IBVM a dve CJ. Orla pred omšou opäť pripomenula prítomným náš proces "Stavania sa jedno". Na oltár sme položili naše krížiky – znak patričnosti k CJ – a pri omši sme si spoločne obnovili sľuby. Bol to silný moment. Sľubmi sa dávame do služby Bohu, v Cirkvi a zaväzujeme sa venovať zvláštnu starostlivosť mladým. Za nami v kaplnke sedeli práve tieto mladé ženy, reprezentujúce stovky ďalších, ktoré prijali formáciu a vzdelanie v Loreto Rumbek škole. Niektoré z nich boli celý čas pri výstavbe tohto rehoľného domu spolu so sestrou Baiadou. Ďalšia sa vrátila pred nedávnom z Nairoby po ukončení štúdia VŠ a pricestovala tu, aby svoje dary a vzdelanie, ktoré získala, dala do služby týmto ľuďom. Tento moment mi ostane živý v pamäti, lebo je viac ako symbolický. Posádka sa zajtra vráti do Rumbeku, ale bezo mňa. Ostávam s Baiadou a spoločenstvom ďalšie dva týždne v Aweil. Predo mnou je ďalšia nová skúsenosť na severe krajiny.

Aj keď je táto správa obsiahla, nedokážem do nej zahrnúť bohatstvo toho, čo tu vnímam a prežívam: radosti, ťažkosti, výzvy, bohatstvo inakosti... a predovšetkým vďačnosť za túto možnosť, možnosť byť účastnou na diele, ktorá prináša Život do života a veľkú nádej pre tunajších ľudí.

Pripájam niekoľko fotiek zo života... s prosbou, aby sme do našich modlitieb o pokoj zahrnuli aj Južný Sudán, kde je situácia stále nestabilná, s vysokou mierou korupcie, a demokracia sa iba rodí.

S vďakou a prianím požehnaného adventného času, Iveta Fides