Keď sa vydáte na púť, v určitom okamihu prídete do cieľa. A čo potom?
Sestra Sabine Adam sa zamýšľa nad príchodom do cieľa a jeho dôsledkami.
A potom naozaj dorazím do cieľa. Už v posledných troch, dvoch dňoch stúpa určitá nervozita. Mal som ustálený rytmus. Vedel som, čo treba urobiť.
A teraz sa to má všetko skončiť? Zároveň s každým krokom rastie radosť a hrdosť.
Aj táto posledná fáza si vyžaduje prípravu, pretože príchod do cieľa je hlbší zásah, než sa na prvý pohľad zdá. S koncom sa hneď začína nové. Koniec zahŕňa vedomé vnímanie toho, že sme ho dosiahli. Dosiahol som to, čo som si predsavzal. Potrebujem sa zastaviť, dať si prestávku, osláviť, čo som dosiahol. Možno len potrasenie rukou od kolegu alebo spoločné jedlo v jedálni. Potrebuje to však nejaké vyjadrenie. Kto sa príliš rýchlo vráti k bežnej práci, pripraví sa o plody toho, čo dosiahol, pretože dosiahnutie cieľa človeka zmení. Zmení to mňa samého v mojom kontakte so sebou samým a mení to aj vzťah s ostatnými, najmä ak to bola spoločná cesta.
A nakoniec sa treba so svojím projektom rozlúčiť. Niečo sa skončilo. Začína sa niečo nové. Sokratove slová vyjadrujú, o čo ide: „Kto si myslí, že je niekým, prestal sa niekým stávať." (Kalendár múdrosti; Sokrates, asi 469-399 pred Kr.)
Radosť z úspechu so sebou nesie nebezpečenstvo „usadenia sa“, preto je dobré nechať ho odísť v správny čas. Pozornosť, ktorá bola počas putovania sústredená na cestu s jej výzvami, sa teraz môže opäť zamerať na iné veci.
„Vrátil som sa domov premenený,
bohatý na vonkajšie a vnútorné skúsenosti
sa novým spôsobom vraciam k starým...
Otázky, problémy a ľudia sú stále rovnakí.
Lenže už nie som ten istý človek, aký som sa vydal na cestu...
Už nemusím milovať, pracovať, trpieť. – Smiem!
Žiť nanovo je mi darované, pretože žijem zvnútra, z Boha.
Bože, žiť novým spôsobom môžem len smerom vpred
na púti môjho života s tvojím požehnaním.“
(Peter Müller: Wer aufbricht, kommt auch heim. Eschbach Verlag 1996, s. 138)
Sr. Sabine Adam CJ